Myslíme si, že narodenie je pre nás začiatok a smrť je koniec všetkého. Teológovia a metafyzici sa o tom dohadujú a diskutujú počas celej doby kam až ľudská pamäť siaha, kto sme teda my, aby sme hovorili ,,áno“ alebo ,,nie“? Keď ale hluk a lomoz ich škrípajúcich hlasov zmizne v diaľke, keď nás zahalia pokojnejšie hodiny večera, vlna za vlnou, vtedy na nás padá zvláštny a velebný pocit, ak mu však dovolíme prísť, a vraví: Na Smrť sa usmievaj, ak chceš, môžeš sa jej obávať- ale ja som navždy s tebou.“

Source: The Notebooks of Paul Brunton